sobota 25. mája 2013

Votrelec

Krásna vychádzka von v prírode s deckami. V blízkosti jazierka, stáda dobytka, kopcov na turistiku sme si rozložili piknik, hrali futbal a užívali si voľný deň. Čas plynul rýchlo a bol čas návratu domov. Pred bránou nás čakalo jedno dieťa. Dieťa, ktoré som myslel že už nikdy v živote neuvidím....

Ale pekne poporiadku. Keď som prichádzal do centra, bolo novootvorené a bolo v ňom len zopár detí. Všetky z nich sú v ňom dodnes, až na jedno. Odmietalo pomáhať, odmietalo jesť jeden deň staré zohriate jedlo. A cítilo sa u nás veľmi nešťastné. Chcelo ísť domov. Nie deň či týždeň. Dávalo to správaním aj pocítiť. Keďže nie sme väzenie, nemôžeme u nás držať predsa deti proti ich vôli, tak s ťažkým srdcom sme ho poslali domov. Asi 10 ročné dievča spravilo nemenné rozhodnutie, ktoré významne ovplyvní jej budúcnosť.

Kto však raz opustí centrum, už sa doňho nemôže vrátiť. Pravidlo má racionálne základy. Deti svoju nespokojnosť často dávajú najavo vyhrážkami, že chcú odísť. Ale nikdy to nemyslia vážne lebo vedia, že keby odišli už by sa nemohli vrátiť. Porušenie tohto pravidla by niektoré deti posmelilo v správaní, ktoré by mohlo byť nebezpečné.

A zrazu po pol roku stála pred bránou. V tvári má sklený drsný výraz a oznamuje, že sa k nám chce vrátiť. Bola vyhodená z domu a je z nej bezdomovec. Prišla k nám pešo na pražiacom slnku. Som tu jediný, kto si ju pamätá z dobrovoľníkov či personálu. Skúšam volať sociálnej pracovníčke, ale tá mi oznámi že sa nemôže vrátiť. Tak tam stojím a pozerám z oči do oči decku, ktoré som mal kedysi veľmi rád. A musím jej oznámiť, že sa k nám nemôže vrátiť.

Pôvodne mal byť blog napr. o osirení jedného z našich detí, ale najmä o pozitívnych veciach: ako sme začali pracovať v teréne, o návšteve tradičných kenských domácností, o úžasných nových deckách, o tom, ako ma jedna moja známa milo prekvapila snahou organizovať zbierku pre nás, o tom ako už nie som jediný Slovák v centre, o hadoch a milióne iných tém. Ale to momentálne nejde.


P.S. Za rozhodnutím si stojím, aj bez telefonátu sociálnej pracovníčke by som to urobil tak isto. Len niekedy robenie správnych vecí dokáže hnevať viac, ako robenie tých zlých.