Nový rok, všetko po starom? Alebo na čo všetko sa môžeme tešiť!

V novom kalendárnom roku 2013 sa udialo niekoľko zmien. Niektoré významné udalosti sa tiež blížia. Tak ako bývalí „VETkár“ by som blog rozdelil do 4 kategórií:

-         škola

-          práca po škole

-          voľný čas

-          iné zážitky

Škola

Začal nový školský rok a s ním naša nová škola. Nastalo mnoho nových zmien. Decká majú školské uniformy – tí škriatkovia majú svetríky, kravaty, košele a vyzerajú – proste BOŽSKY.  Skrátili sa vyučovacie hodiny, ale predĺžil sa čas strávený v škole. To malo za následok zintenzívnenie vyučovacieho procesu. Takisto som začal skúšať nové psychologické a pracovné postupy. Napríklad stojím pred vstupom do triedy po prestávke, rozjašené deti tak spomalia, pozdravia, trochu ich to ukľudní. Kým predtým bol problém dostať ich do tempa, teraz začínam hodinu krátkym príkladom, alebo úlohou pre všetkých. V preklade – hneď po prestávke sa naladia na pracovnú atmosféru a daný predmet. Prestal som kričať a trestať ich za zlé správanie (aj keď tie tresty boli vždy skôr symbolické, ako reálne). Jednoducho nežiaduce správanie ignorujem.  A podobných postupov skúšam ďaleko viac. Nadšený som aj z vybavenia. Máme tabule a aj viac kníh. Vďaka nečakanému sponzorovi z radov bývalých študentom môžem do školy aj tlačiť potrebné materiály. Vrátilo mi to radosť z učenia. 

Na druhej strane decká nemajú radi zmeny v škole. Takže každá zmena sa presadzuje ťažko. Už len dostať ich počítať k tabuli bola veľká výzva – však predsa oni nebudú pomáhať iným, to je podvod. Robiť úlohy z iných materiálov ako z knihy? To nie, veď ich testy sú robené len z učebníc. Takže som pre nich pripravil veľkú prezentáciu, kde sme si definovali ciele našej triedy, kroky ako vytýčené ciele dosiahnuť, ukázal som ich ako fungujú triedy na špičkových školách, počúval som ich pripomienky. Na pár detí to naozaj zapôsobilo, pár detí zívalo. Ale krok po kroku sa prispôsobujú. Začínajú byť aktívne (tie na ktoré to zapôsobilo), vytvárajú veľké plagáty s preberaným učivom, lepia to po stenách. Tie ktoré zívali sa nechávajú unášať prúdom a aspoň ho nebrzdia, čo je tiež pozitívne.

Zvyšné dôležité veci už len skratkovito:

-          učil som sexuálnu výchovu, mokré sny, masturbáciu, menštruáciu a vôbec to nie je sranda ako si niekto môže myslieť,

-          máme nové dobrovoľníčky, zamestnali sme aj pár profesionálnych učiteľov, takže momentálne prvýkrát nemáme problémy s nedostatkom ľudí,

-          učím aj prvákov a učím ich aj umenie.

Práca po škole

Keďže školy máme viac, voľného času majú decká menej. Pre mňa ako osobu čo rada učí je to pozitívne. Ale musím priznať, že väčšinu svojich síl venujem škole, tak nemám moc čas vymýšľať aktivity pre deti na voľný čas. A máme obdobie sucha a tepla, všade je veľa prachu, takže nie som ani schopný s nimi behať či hrať futbal. Našťastie máme nových dobrovoľníkov plných entuziazmu, ktorý sa zhostili tejto úlohy. A niekedy je aj fajn, keď decká len tak sedia, hrajú sa samé svoje hry a my len jedným očkom dohliadame či ešte žijú. 

Voľný čas

To je fráza, ktorú som prvýkrát vlastne použil až tento január. Viazalo sa s ním kopec plánov, čo chcem musím urobiť. A viete ako to nakoniec skončilo? Celý deň so nevyliezol z postele a plány boli fuč. Voľným časom sa myslí jeden voľný deň v týždni keď môžeme robiť čokoľvek. Taktiež som po Mombase a Nairobi navštívil aj tretie najväčšie mesto v Keni - Nakuru. Vec, ktorá ma najviac zaujala boli diery v zemi. Nie jedna, ale všade. Nie hocikde ale v centre. Nie malé, ale asi tak meter - dva hlboké. My sme prišli do mesta až večer, osvetlenie neexistuje, takže mi doslova išlo o život. Prvýkrát som si nevšímal podivné indivíduá okolo mňa, ale díval sa len pod nohy. Hneď som si spomenul ako doma hneď každý vyvádza pre otvorený kanál, aké haló sa z toho vie narobiť. Prvý a aj posledný krát som sa odvážil jesť ich pouličné mäso (vysiace celé dni na slnku, po objednávke špinavých chlapíkom rozsekané mačetou aj s kosťami a hodené do vody, možno trocha soli). Bol večer, hlad bol priveľký a moc na výber nebolo. Kosti posekané s mäsom boli niekedy rozdrobené na tak maličké kúsky, že hryzenie a prežúvanie muselo byť veeľmi opatrné. 

Minulý voľný víkend som sa konečne dostal aj von. So známymi sme vzali autá a išli do národného parku. Poznali sme správcu, tak sme sa vyhli predraženému vstupnému a vlastne sme tam ani nešli za turistickým účelom. Po polhodine jazdy autom v parku sme zastavili pod Mt. Longonot (o niečo vyšší ako náš Gerlach) a pomedzi zebry, žirafy a antilopy sme si urobili piknik. Jedlo, pivká, relax v strede divočiny. Žiadny signál, takže ani mobily. Stovky žiarivých hviezd v noci. Bol by to úplný raj keby niekde sa tam nepotulovali aj leopardy a najmä byvoly a hyeny, takže každé zašušťanie v kríkoch vždy vzbudilo moju pozornosť. 

                                           Západ slnka na pikniku

                                                     "Chutná" večera

                                                Typická diera v zemi v centre Nakuru

Iné žážitky

Prvýkrát som mal česť vidieť miestnu nemocnicu. Malá Martha mala bolesti žalúdka, tak sme v noci vzali auto a utekali po pomoc. Miestna nemocnica nemá asfalt s výnimkou parkoviska. Takže s dieťaťom v bolestiach sme sa musela hrkať po areály nemocnice na aute. Miestna lekáreň mala asi tak 20 základných liekov (ale lekárne v meste sú vybavené pomerne dobre). Laboratórium bolo malé a špinavé, odber krvi by som tam asi neriskoval. Najmä keď som videl, že po odbere nedávajú žiadnu náplasť. Takže Martha aj keď mala len malú ranku na prste sa poobtierala a po pár minútach bola celá od krvi.  Moju pozornosť tiež upútalo oddelenie – sexual violence. Zaberalo významnú časť celej nemocnice. A čo si budeme nahovárať, vieme ako to tu chodí so znásilňovaním, je dobré že sa špecializujú na to, čo je naozaj potrebné. Aby to nebolo len kydanie, doktori boli milý a pomerne rýchli. Žiadnu korupčnú skúsenosť či nehumánne správanie k pacientom som nepostrehol, aj keď to môže byť len preto že sme biely.

Poslednú časť blogu by som rád venoval blížiacim sa voľbám. A mám taký pocit, že najbližší blog bude venovaný iba im. Posledné voľby v rokoch 2007/2008 vyvolali totiž najväčšie násilnosti od osamostatnenia Kene. Cez 1000 ľudí bolo zabitých, zväčša mačetami, zastrelených, obesených, alebo upálených. Státisíce ľudí muselo opustiť svoje domovy. Súd s politikmi obvinenými za tieto nepokoje prebieha aj na Medzinárodnom tretnom súde v Haagu. Toľko stručne k nedávnej minulosti.

A ako to vyzerá dnes pred voľbami?

Množstvo postihnutých ľudí sa dodnes nemôže vrátiť do svojich pôvodných domovov a žijú v utečeneckých táboroch. Takisto aj medzi kmeňové nepokoje začínajú stúpať. Napríklad len v oblasti rieky Tana od minulého leta bolo zabitých viac ako 100 ľudí pri nájazdoch na dediny v rámci nepokojov.  Súdený politici v Haagu sú dnes dvaja najväčší adepti na víťatzstvo v prezidentských voľbách. Nepokoje vyplukli a boli najsilnejšie práve v oblasti, kde momentálne pôsobím. Miestny mi rozprávali príbehy z minulých volieb a nespalo sa po tom veru ľahko. Kolega z Británie obdržal varovanie od svojej organizácie a poisťovňa mu kúpila na jej náklady spiatočnú letenku domov. Slovenské veľvyslanectvo má zatiaľ len staršiu správu, že neodporúča vycestovať do krajiny v čase volieb, najmä do oblasti Naivasha. V mojom prípade budem musieť podpísať dohodu, že zostávam v krajine na vlastnú zodpovednosť. A podpis takejto dohody veru na pohode nepridá. 

P.S. Ospravedlňujem sa za všetky gramatické chyby, píšem to narýchlo a nemám síl to už po sebe čítať.