Utečenecký tábor v Kakume

V poslednom blogu som v skratke načrtol blížiace sa voľby. Z môjho pohľadu ani nestojí otázka, kto vyhrá, ale aké budú veľlké nepokoje a v extrémnych prípadoch - koľko ľudí bude zabitých. Nejdem do podrobnosti opísať v akej je naše centrum pozícii a čo sa tu všetko udialo, ale rozhodol som sa počas volieb na čas naše centrum opustiť. Nebolo to ľahké rozhodnutie "opustiť" decká. Ale deň za dňom som nadobúdal pocit, že to bude najlepšie riešenie. Aj keď som sem prišiel s tým, že tu idem odovzdať všetky moje vedomosti, všetky moje sily a energiu, ohrozenie života je zrejme tou hranicou, ktorú riskovať už nemienim. Aj keby to mal byť len planý poplach.

Tento blog by som chcel ale venovať inej téme - môjmu dovolím si povedať, že dnes už dobrému priateľovi, ktorý začal pôsobiť v Keni v omnoho nehostinnejších podmienkach. Za čo má môj veľký rešpekt. S jeho zvolením by som rád zverejnil email, v ktorom opísal prvé dojmy zo svojho pôsobiska. 

Utečenecký tábor - Kakuma

          Ešte v Nairobi som sa zoznámil s mojim novým direktorom fr. Lucom z Indie, ktorý tam bol vybavovať nejaké záležitosti a tak sme mohli do Kakumi cestovať spolu. Pred cestou ma prosil, aby som mu pomohol baliť mäso a syry. Vraj, aby sme mali v Kakume čo jest, lebo tieto potraviny tam nekúpime...

          Keď sme prileteli malým lietadlom do Lodwaru, na malom letisku nás už čakal fr. Augustin sdb s našou dobrovoľníčkou, ktorá pracovala v Kakume tri mesiace a postupne ma svojimi mailami dostavala do obrazu. Situáciu a podmienky som však pochopil veľmi rýchlo, keď sme sa zastavili po ceste v obchode na nákup. Spočiatku som nechápal prečo nakupujeme v tak ošarpanom a zanedbanom obchode, kde boli diery v streche, police s tovarom ledva stali a na všetkom bola statočná vrstva prachu... Po chvíli som sa však dozvedel, že je to najlepší obchod v celom okolí (stoviek kilometrov...). Hneď som pochopil, kde som... a prečo sme mäso a syry ťahali z Nairobi...

          Do Kakumi je to z Lodwaru ďalších 120 km po cestách necestách smerom k sudánskym hraniciam. Je to púštna oblasť, kde vidíte sem tam nejaký strom, kriky a niekoľkometrové termitiska. Teploty sa tu bežne pohybujú okolo 40C a prší zriedka. V Kakume minulý rok, ako som sa dozvedel pršalo výnimočné viac krát a tak tu dokonca niekde nájdete aj kus trávy. Stačí však prejsť niekoľko desiatok kilometrov a ste v oblasti, kde nepršalo už cele roky... To sú miesta, kde ľudia prežívajú na pokraji hladomoru... Obrovské jazero Turkana, ktoré by mohlo vodou zásobovať celu oblasť je žiaľ slane a voda z neho sa nehodí ani na zavlažovanie... Jediné, čím sa tu miesení ľudia živia a vďaka čomu dokážu prežiť je pastierstvo. Zo svojimi stádami prejdú aj desiatky kilometrov aby našli trocha zelene a vodu...

          Zeleň je tu veľkou vzácnosťou. Nadej na pestovanie je minimálna. Potrebujete hlbokú studňu, zavlažovací systém s čerpadlom a ochrannú sieť, aby slnko všetko nespálilo. Zo zvierat tu prežijú len ťavy, kozy a somáre. To praktický znamená, že bravcove, či hovädzie mäso tu jednoducho nezoženiete...

          Kakuma je malé zabudnuté mestečko na severe Kene ďaleko od civilizácie, ktoré ani samotní Keňania nepokladajú za časť Kene. Jednoducho zabudnutá a odvrhnutá oblasť, ku ktorej sa akoby nikto nehlasí. „Ideálne“ miesto na zriadenie utečeneckého tábora... Dnes tu žije cez 100 000 utečencov a každý týždeň k nim pribúdajú stovky ďalších...

          Najpočetnejšie sú tu zastúpené etnika zo Somálska a Južného Sudánu, ale nájdete tu aj tisícky utečencov z Konga, Etiópie, Ugandy a pod. Jedna obrovská medzinárodná komunita, ktorá sa snaží spolu prežiť...

          Stavajú si malé domčeky z hlinených tehál a od UN (United Nations – OSN) dostanú na strechu plech. Nie je to jediná podpora. Dvojtýždenne dostavajú dávky potravín a prídel dreva na varenie, ktoré však vystačia na par dni. O ostatne sa musia postarať sami...

          Organizácia spojených národov tu nie je osamotená. Sú ti zastúpene aj iné medzinárodné organizácie a občianske združenia, ktoré sa snažia pomáhať. Dokonca pomáhajú aj niektoré hollywoodske hviezdy, ako napr. Angelina Jolie, ktorá tu bola pred pár rokmi osobne a sponzoruje tu jednu školu.

          Veľkou výhodou tábora je bezplatne školstvo. Školy sú tu doslova preplnene žiakmi. Napríklad Sudánčania sa sem sťahujú pravé z tohto dôvodu, keďže často nemajú na to, aby deťom zaplatili školné... V rodinnom rozpočte je to nezriedka najväčšia položka, ktorá je často nad sily rodičov. Rodičia tak môžu svojim deťom zaplatiť iba prvé roky základnej školy...

          Keď som sa rozprával s učiteľmi, ktorí tu učia, nechceli mi uveriť, že mame v našej krajine bezplatne školstvo. Keď sa dozvedeli, že ľudia bez práce dostavaj podporu od štátu, aby mohli dôstojne žít, tak mi povedali, že žijeme v raji... Im by úplne stačilo, aby mali čo jesť a aby mohli deti chodiť do školy... Aj preto je Európa či Amerika vysnívaným snom drvivej väčšiny tunajších utečencov.

          My saleziáni tu mame priamo v utečeneckom tábore veľké tréningové centrum pre rozličné remesla a kurzy. Niečo na spôsob učňovskej školy. Nájdete tu murárov, elektrikárov, stolárov, automechanikov, zváračov, ale aj kurzy pre krajčírov, počítačové kurzy, alebo kurzy angličtiny. Školu navštevujú študenti z rozličných afrických národnosti , náboženstiev a tiež vekových skupín. Ročne sa tu na kurzoch vystrieda okolo 1 000 žiakov. V zaujímavom kontraste tu nájdete na jednom kurze sedieť vedľa seba moslimské dievčatá zahalene od hlavy až po päty a africké mamičky, ktoré aj počas vyučovania čí v kostole nemajú problém dojčiť svoje deti.

          Nedávno sme oslávili sviatok dona Bosca a to bol deň, keď sa táto veľká medzinárodná rodina, tak vekovo, či kultúrne rozdielna dokázala riadne zabaviť. Skoro za každým jedným z týchto ľudí je silný životný príbeh vhodný na napísanie knihy. Sú to ľudia, ktorí si neužili veľa radosti zo života, skôr bojujú o prežitie a svoju dôstojnosť. Vidieť ich teda baviť sa a spontánne tešiť  i z malého víťazstva je veľký zážitok. Koľko výbuchov radosti, spevov, tancov, skandovania..., sme zažili na slávnosť nášho zakladateľa! Títo ľudia sa ešte vedia tešiť z maličkosti...

          Okrem školy tu spravujeme veľkú farnosť s piatimi filiálnymi kostolmi. Vlastne to nie sú kostoly. Sú to veľké plechové búdy, kde sú lavičky na sedenie, provizórny oltár, zopár jednoduchých stoličiek a kríž... To je všetko, čo tam nájdete... Okrem toho, ešte veľa malých mravcov, ktoré žerú všetko, čo je z dreva a tak sú mnohé lavičky rozžrane na prach...

          Čo je však vo farnosti veľmi povzbudivé je fakt, že farnosti fungujú desiatky malých modlitebných skupín. Ako náhle sa prisťahovalci usadia, skôr, ako sú schopní postaviť si provizórnu kaplnku alebo kostol, sa schádzajú ako prvý kresťania po domoch na modlitbách. Jedinú knihu ktorú si zo sebou často prinesú je Biblia. V malom hlinenom domčeku sa ich často tlačí aj 40. Zastúpené sú všetky vekove kategórie. Spolu sa modlia, čítajú si Bibliu a zdieľajú to, čo ich oslovilo.

          Okrem nás pracujú medzi utečencami aj dvaja jezuiti. Majú tu na starosti jeden veľmi zaujímavý a ambiciózny projekt. Snažia sa sprostredkovať najlepším miestnym študentom diaľkové štúdium na niektorých amerických univerzitách. A tak tí najšikovnejší tu môžu vďaka internetu úspešne ukončiť diaľkovo univerzitu v Amerike... Nateraz majú okolo 100 študentov, ďalšie stovky však čakajú na svoju príležitosť...

          Jeden z nich je Kórejčan – fr. Shim, objavil svoje povolanie v Afrike, keď tu pôsobil ako saleziánsky misijný dobrovoľník... Druhý je Barcelončan – fr. Paul, ktorý po tom, čo si urobil doktorát v Californii, prišiel pracovať do utečeneckého tábora... Sú to dvaja veľmi zaujímaví a charizmatickí ľudia.

          Okrem nich tu pracuje tiež niekoľko veľmi obetavých rehoľných sestier. Angažujú sa predovšetkým v školách a vo farskej pastorácii. Keď ma nedávno na jednej sv. omši predstavili, jedna z nich – pochádza z Ameriky, veľmi dojatá pribehla po sv. omši ku mne a hovorí mi: „otče môj strýko pochádzal zo Slovenska a volal sa Kuchár..., nebudeme vzdialená rodina...?“ Nepamätala si žiaľ z ktorého mesta čí oblasti Slovenska pochádzal. Ktovie...

          Ďalšia priam šokujúca udalosť pre mňa bola, keď som tu stretol Slováka, dokonca východniara z Košíc, ktorý v UN pracuje už dlhé roky a má za sebou viaceré niekoľkoročné zahraničné pobyty v rozličných častiach sveta. V Kakume je už tretí rok a pracuje tu na oddelení bezpečnosti. Svet je jedná veľká dedina...

          Je tu veľa veci, ktoré dokážu človeka prekvapiť, ale aj dojať. Napr. dnes tu boli ženy, ktoré prišli upratať pred nedeľnou sv. omšou. Medzi nimi bola jedna, ktorá prišla o barlách. Všimol som si, že jej chýbala časť jednej nohy. Napriek tomu zobrala malú metlu a na kolenách resp. po štyroch chodila po zemi a zametala dvor pred kostolom..., aby sme mali v nedeľu čisto...

Dalo by sa ešte dlho pokračovať... 

P.S. Tento e-mail som čital niekoľkokrát a dúfam, že aj vás naplní energiou čo z neho srší.

Nový rok, všetko po starom? Alebo na čo všetko sa môžeme tešiť!

V novom kalendárnom roku 2013 sa udialo niekoľko zmien. Niektoré významné udalosti sa tiež blížia. Tak ako bývalí „VETkár“ by som blog rozdelil do 4 kategórií:

-         škola

-          práca po škole

-          voľný čas

-          iné zážitky

Škola

Začal nový školský rok a s ním naša nová škola. Nastalo mnoho nových zmien. Decká majú školské uniformy – tí škriatkovia majú svetríky, kravaty, košele a vyzerajú – proste BOŽSKY.  Skrátili sa vyučovacie hodiny, ale predĺžil sa čas strávený v škole. To malo za následok zintenzívnenie vyučovacieho procesu. Takisto som začal skúšať nové psychologické a pracovné postupy. Napríklad stojím pred vstupom do triedy po prestávke, rozjašené deti tak spomalia, pozdravia, trochu ich to ukľudní. Kým predtým bol problém dostať ich do tempa, teraz začínam hodinu krátkym príkladom, alebo úlohou pre všetkých. V preklade – hneď po prestávke sa naladia na pracovnú atmosféru a daný predmet. Prestal som kričať a trestať ich za zlé správanie (aj keď tie tresty boli vždy skôr symbolické, ako reálne). Jednoducho nežiaduce správanie ignorujem.  A podobných postupov skúšam ďaleko viac. Nadšený som aj z vybavenia. Máme tabule a aj viac kníh. Vďaka nečakanému sponzorovi z radov bývalých študentom môžem do školy aj tlačiť potrebné materiály. Vrátilo mi to radosť z učenia. 

Na druhej strane decká nemajú radi zmeny v škole. Takže každá zmena sa presadzuje ťažko. Už len dostať ich počítať k tabuli bola veľká výzva – však predsa oni nebudú pomáhať iným, to je podvod. Robiť úlohy z iných materiálov ako z knihy? To nie, veď ich testy sú robené len z učebníc. Takže som pre nich pripravil veľkú prezentáciu, kde sme si definovali ciele našej triedy, kroky ako vytýčené ciele dosiahnuť, ukázal som ich ako fungujú triedy na špičkových školách, počúval som ich pripomienky. Na pár detí to naozaj zapôsobilo, pár detí zívalo. Ale krok po kroku sa prispôsobujú. Začínajú byť aktívne (tie na ktoré to zapôsobilo), vytvárajú veľké plagáty s preberaným učivom, lepia to po stenách. Tie ktoré zívali sa nechávajú unášať prúdom a aspoň ho nebrzdia, čo je tiež pozitívne.

Zvyšné dôležité veci už len skratkovito:

-          učil som sexuálnu výchovu, mokré sny, masturbáciu, menštruáciu a vôbec to nie je sranda ako si niekto môže myslieť,

-          máme nové dobrovoľníčky, zamestnali sme aj pár profesionálnych učiteľov, takže momentálne prvýkrát nemáme problémy s nedostatkom ľudí,

-          učím aj prvákov a učím ich aj umenie.

Práca po škole

Keďže školy máme viac, voľného času majú decká menej. Pre mňa ako osobu čo rada učí je to pozitívne. Ale musím priznať, že väčšinu svojich síl venujem škole, tak nemám moc čas vymýšľať aktivity pre deti na voľný čas. A máme obdobie sucha a tepla, všade je veľa prachu, takže nie som ani schopný s nimi behať či hrať futbal. Našťastie máme nových dobrovoľníkov plných entuziazmu, ktorý sa zhostili tejto úlohy. A niekedy je aj fajn, keď decká len tak sedia, hrajú sa samé svoje hry a my len jedným očkom dohliadame či ešte žijú. 

Voľný čas

To je fráza, ktorú som prvýkrát vlastne použil až tento január. Viazalo sa s ním kopec plánov, čo chcem musím urobiť. A viete ako to nakoniec skončilo? Celý deň so nevyliezol z postele a plány boli fuč. Voľným časom sa myslí jeden voľný deň v týždni keď môžeme robiť čokoľvek. Taktiež som po Mombase a Nairobi navštívil aj tretie najväčšie mesto v Keni - Nakuru. Vec, ktorá ma najviac zaujala boli diery v zemi. Nie jedna, ale všade. Nie hocikde ale v centre. Nie malé, ale asi tak meter - dva hlboké. My sme prišli do mesta až večer, osvetlenie neexistuje, takže mi doslova išlo o život. Prvýkrát som si nevšímal podivné indivíduá okolo mňa, ale díval sa len pod nohy. Hneď som si spomenul ako doma hneď každý vyvádza pre otvorený kanál, aké haló sa z toho vie narobiť. Prvý a aj posledný krát som sa odvážil jesť ich pouličné mäso (vysiace celé dni na slnku, po objednávke špinavých chlapíkom rozsekané mačetou aj s kosťami a hodené do vody, možno trocha soli). Bol večer, hlad bol priveľký a moc na výber nebolo. Kosti posekané s mäsom boli niekedy rozdrobené na tak maličké kúsky, že hryzenie a prežúvanie muselo byť veeľmi opatrné. 

Minulý voľný víkend som sa konečne dostal aj von. So známymi sme vzali autá a išli do národného parku. Poznali sme správcu, tak sme sa vyhli predraženému vstupnému a vlastne sme tam ani nešli za turistickým účelom. Po polhodine jazdy autom v parku sme zastavili pod Mt. Longonot (o niečo vyšší ako náš Gerlach) a pomedzi zebry, žirafy a antilopy sme si urobili piknik. Jedlo, pivká, relax v strede divočiny. Žiadny signál, takže ani mobily. Stovky žiarivých hviezd v noci. Bol by to úplný raj keby niekde sa tam nepotulovali aj leopardy a najmä byvoly a hyeny, takže každé zašušťanie v kríkoch vždy vzbudilo moju pozornosť. 

                                           Západ slnka na pikniku

                                                     "Chutná" večera

                                                Typická diera v zemi v centre Nakuru

Iné žážitky

Prvýkrát som mal česť vidieť miestnu nemocnicu. Malá Martha mala bolesti žalúdka, tak sme v noci vzali auto a utekali po pomoc. Miestna nemocnica nemá asfalt s výnimkou parkoviska. Takže s dieťaťom v bolestiach sme sa musela hrkať po areály nemocnice na aute. Miestna lekáreň mala asi tak 20 základných liekov (ale lekárne v meste sú vybavené pomerne dobre). Laboratórium bolo malé a špinavé, odber krvi by som tam asi neriskoval. Najmä keď som videl, že po odbere nedávajú žiadnu náplasť. Takže Martha aj keď mala len malú ranku na prste sa poobtierala a po pár minútach bola celá od krvi.  Moju pozornosť tiež upútalo oddelenie – sexual violence. Zaberalo významnú časť celej nemocnice. A čo si budeme nahovárať, vieme ako to tu chodí so znásilňovaním, je dobré že sa špecializujú na to, čo je naozaj potrebné. Aby to nebolo len kydanie, doktori boli milý a pomerne rýchli. Žiadnu korupčnú skúsenosť či nehumánne správanie k pacientom som nepostrehol, aj keď to môže byť len preto že sme biely.

Poslednú časť blogu by som rád venoval blížiacim sa voľbám. A mám taký pocit, že najbližší blog bude venovaný iba im. Posledné voľby v rokoch 2007/2008 vyvolali totiž najväčšie násilnosti od osamostatnenia Kene. Cez 1000 ľudí bolo zabitých, zväčša mačetami, zastrelených, obesených, alebo upálených. Státisíce ľudí muselo opustiť svoje domovy. Súd s politikmi obvinenými za tieto nepokoje prebieha aj na Medzinárodnom tretnom súde v Haagu. Toľko stručne k nedávnej minulosti.

A ako to vyzerá dnes pred voľbami?

Množstvo postihnutých ľudí sa dodnes nemôže vrátiť do svojich pôvodných domovov a žijú v utečeneckých táboroch. Takisto aj medzi kmeňové nepokoje začínajú stúpať. Napríklad len v oblasti rieky Tana od minulého leta bolo zabitých viac ako 100 ľudí pri nájazdoch na dediny v rámci nepokojov.  Súdený politici v Haagu sú dnes dvaja najväčší adepti na víťatzstvo v prezidentských voľbách. Nepokoje vyplukli a boli najsilnejšie práve v oblasti, kde momentálne pôsobím. Miestny mi rozprávali príbehy z minulých volieb a nespalo sa po tom veru ľahko. Kolega z Británie obdržal varovanie od svojej organizácie a poisťovňa mu kúpila na jej náklady spiatočnú letenku domov. Slovenské veľvyslanectvo má zatiaľ len staršiu správu, že neodporúča vycestovať do krajiny v čase volieb, najmä do oblasti Naivasha. V mojom prípade budem musieť podpísať dohodu, že zostávam v krajine na vlastnú zodpovednosť. A podpis takejto dohody veru na pohode nepridá. 

P.S. Ospravedlňujem sa za všetky gramatické chyby, píšem to narýchlo a nemám síl to už po sebe čítať.

Mombasa trip

Január sa ukázal ako veľmi aktívny mesiac. Plný zmien. Dokonca sa mi v polovici januára podarilo uvoľniť z centra a opäť niečo pocestovať. Môj plán bol podmienený okolnosťami. Nikto iný nemal voľno a ja som nemal ani síl na aktívnejšiu cestovateľskú dovolenku. Tak som si vybral pobrežie. Môj prvý plán bolo Malindi, miesto s asi najkrajšími nekonečnými bielymi piesočnatými  plážami. Asi deň pred odchodom som to musel zmeniť na Mombasu. Predsa len sa mi nechcelo pol dovolenky stráviť v autobuse či matatu. A na fotografii hotelového baru mali vyobrazený pilsner urquell ako aj belgické pivá, čo som bral ako volanie „domoviny.“

Cesta začala tak klasicky – africky. Po príchode do Nairobi som chytil dopravnú zápchu a o 10 minút som zmeškal spoj do Mombasy. Druhý spoj odchádzal až o 12 hodín neskôr. Takže prvý deň dovolenky som musel stráviť chtiac nechtiac v hlavnom meste. V rámci zabíjania času som sa začítal do dennej tlače, kde boli veľké titulky ako v oblasti v okolí Malindi bolo 11 zabitých ľudí v rámci nejakých medzikmeňových vojen.  

Nakoniec ale dovolenka dopadla nad očakávanie dobre. Zvyšok cesty bol okúzľujúci. Cesta v noci bola magická. Žiadne svetlá v okolí a ak aj, tak len výnimočne. Takmer žiadne autá. Len nekonečne dlhá vozovka, žiariace hviezdy nad tma a všade len tma a ticho. Útulný hostel s domácou atmosférou priamo pri pláži, kúsok od centra Mombasy s množstvom mladých cestovateľov sa ukázal ako ideálne miesto na odpočinok. Pre porovnanie ide o odlišné mesto ako Nairobi. Ľudia sú pohostinnejší, mesto je o niečo bezpečnejšie (aj keď stále nebezpečné) a aj lacnejšie. V centre je niečo ako staré mesto, v ktorého uličkách je radosť sa stratiť a v jednom momente sa cítite ako v stredoveku so všetkým čo k tomu patrí. Väčšinou sa tam nachádza moslimská komunita, ktorá vytvára naozaj príjemnú pokojnú atmosféru. Takisto aj staré swahilské kaviarne a reštaurácie ponúkajú chutnejšiu stravu a aj lepšiu kávu ako hlavné mesto. Výhodou bolo, že natrafiť na nejakého turistu je rarita. Väčšina z nich je v luxusných hotelových komplexoch úplne izolovaná od reálneho života a aj tých pár belochov čo opustí hotel ide do moderných nákupných centier vedľa hotelov. A nadpolovičná väčšina je postaršia, pupkatejšia, plešatejšia s nádhernými mladými domácimi Keňankami.

Opustenie prevažne moslimského starého mesta opäť prináša zápchy, davy ľudí, stánky, predavačov na každom kroku, zlodejov, špinu a smrad. Ale stále to má svoje čaro. Zjednávanie cien za nepoužiteľné hlúposti, hnusná káva, mäso obletované muchami.  Takisto v tomto období aj pláže boli ľudoprázdne, takmer bez stánkov, takže bolo možné vidieť turistami nepoškvrnené nekonečné biele piesočnaté pláže. Podľa porovnaní sa pláže moc nelíšili od tých v Malindi.

Najsilnejší zážitok bol deň s miestnym Keňanom, ktorý mi robil sprievodcu na bicykli po pobreží. Za Mombasou sa rozprestierajú tradičné dediny, plantáže s pracujúcimi ženami, panenské pláže, kopy kričiacich detí, kameňolomy a rozhovory s ľuďmi. Ťažká celodenná práca v neznesiteľných horúčavách za smiešnu mzdu im veru nevzala úsmev z tváre. Za celý deň som nepočul jedinú sťažnosť. Akoby som sa ocitol zrazu v úplne inej Afrike. Takej tej tradičnej, nepoškvrnenej konzumom. A pritom to bolo len kúsok za mestom. Pravdepodobne to bolo spôsobené strachom a rešpektom väčšiny turistov opustiť bezpečné hotely a podnikať cesta na vlastnú päsť. Koniec koncov to nikto ani nedoporučuje. Aj u nás v hostel boli podobné značne prehnané bezpečnostné odporúčania.

Každý tiež poznal  Slovensko veľmi „dobre“. Nik nepriznal, že nič o nás nevie. Takže sme boli na blízkom východe či nemali sme u nás ani asfaltové cesty. Krásnu bodku za výletom bol rozhovor cestou domov s dvoma študentami z Ugandy. Predpovedali mi budúcnosť kňaza! Boli naozaj úžasný, lebo ani celibát nebol problémom môjmu kňazskému povolaniu. Však tu aj tak skoro každý kňaz má deti, ako mi bolo povedané.

 P.S. Skúste uhádnuť, prečo majú všetky miestne opice modré semenniky.

P.S.S. Odpoveď na otázku - na modré sfarbenie pohlavných orgánov lákajú samičky. Aké jednoduché :)))