Zážitky z Kene: Sviatky

Vianočné sviatky. Ako začať. Boli špeciálne. Pre väčšinu detí zrejme boli aj najkrajšie, aké v živote mali. Prvýkrát v živote mali vianočný stromček, prvýkrát v živote dostali darčeky. Nič z toho nečakali a poznali to maximálne z filmov.

Ale pekne poporiadku. Celé sviatky sa niesli v takom lenivšom duchu. Hranie sa vonku, hranie sa dnu, prechádzky. Nič nenasvedčovalo, že by sa malo blížiť niečo špeciálne. Žiadna výzdoba v meste či hranie kolied. Dokonca aj v kostole to bolo stále takmer o tom istom. Cez deň vyššie teploty, občas dažde. Napriek tomu som už dávno necítil viac predvianočnú atmosféru ako práve tento rok. Paradoxne som si ju vytváral sám pre seba. Snaha vytvoriť niečo špeciálne pre deti, plánovanie darčekov, moja blogová snaha o minizbierku (čím ešte raz ďakujem tým čo pomohli), zdobenie vianočného stromčeka (áno, mali sme krásny veľký ihličnan) a tiež domu. Popritom najstaršie deti pomáhali variť a upratovať domácnosť. Asi týždeň pred Vianocami som naozaj pocítil silného vianočného ducha. Nebolo to ani jedlom, jedli sme to čo vždy, program bol rovnaký ako každý deň, dokonca ani darčeky či sa nekonali. Dozdobil som dom a stromček, kým sa deti hrali vonku. Po príchode sme zhasli svetlo a zapli osvetlenie, do toho pred spaním krásny vianočný film. A asi polka detí sa ma so žiarivými očkami pýtala či už sú Vianoce a thank you andru sa ozývalo až otravne často. Bolo to krásne.

Od toho dňa to išlo a atmosférou trochu dole. Stresy kvôli predĺženiu víz, pre ktoré som musel cestovať do Nairobi, museli sme nahradiť tiež personál, ktorí na Vianoce samozrejme mal voľno, takže práce bolo viac ako obyčajne. Ani samotné Vianoce nedokázali zopakovať čaro toho dňa. Dokonca boli tie dni pre mňa dosť smutné. Doľahol na mňa neopísateľný smútok, ktorý zmizol až s odchodom Vianoc. Rozoberať jednotlivé dôvody do hĺbky teraz nejdem, stačí ak napíšem že s psychológom som potom strávil niekoľko hodín. Hlavný dôvod bol asi ten, že som očakával čosi neopakovaľné, extra a naj v mojich očiach a tie dni to nenaplnili a tiež možno prvýkrát doľahol smútok za domovom, priateľmi, rodinou.

Ani nový rok nebol špeciálny. Teda vlastne v niečom špeciálny bol, prvýkrát som ho prespal. A prežil triezvy. Deti sú príliš mladé, do polnoci by nevydržali byť hore a ja som bol príliš unavený, takže by som nevydržal s nimi. Nemôžem teda ani napísať ako prebiehal tu v Keni. Napriek tomu, že toto vianočné čítanie znie celkom depresívne, s odstupom času musím povedať, že to stálo za to.

Lebo to bolo iné. Lebo to prvýkrát nebolo o mne, ale odo mňa. A lebo aj keď moja nálada bola v tie dni nie najlepšia a moje nároky a očakávania boli asi enormne vysoké, pre decká to bolo niečo neopakovateľné. Zrazu Vianoce v ich očiach niečo naozaj znamenajú, dodnes spievajú koledy, oni si to naozaj užili. A o tom to celé aj malo vlastne byť.

Čo sa týka ostatných noviniek za december, tak najdôležitejšia je - máme viac ľudí. Sú to najmä Keňania, ktorí pochádzajú z tých „spodných“ vrstiev, ale dnes študujú na vysokých školách, alebo sa na ne chystajú. a to tu v Keni sa podarí len veľmi malému počtu. Takže v mojich očiach sú to úspešné príklady ľudí, ktorí sa vedeli dostať „z dola hore.“ Čo dúfam, že ukáže aj našim deckám, že sa to dá aj tu v Keni, keď sa naozaj veľmi chce. Takisto tu máme odborníka na prácu s problémovou mládežou, ktorý učil na prestížnych stredných školách v Británii či s mládežou futbalistov Chelsea. A z môjho pohľadu je to tiež Európan a beloch a na mojej vlne.

Zaradil som si do učebných osnov vlastný predmet – informatiku. Vyhrabal som starý počítač, takže decká učím základy. A aby kráčali aj s dobou, vypomáham im pri výučbe aj s mojím notebookom. Každopádne dnes môžem využívať najúčinnejší trest, aký kedy existoval – žiadne hry ak nebudeš poslúchať!