utorok 2. októbra 2012

Odvrátená strana raja


Vstávanie o 5:30 každé ráno sa už začína prejavovať. Pol dňa prezývam a večer počas prípravy do školy vždy zaspím ako zabitý. Prípadne dôjde elektrina a ani to nie je možné. A potom ma to veľmi mrzí. Niektoré decká sú veľmi inteligentné. Preto ma  celkom hnevá ich neposednosť počas školy. Počas pár výnimočných hodín keď sa sústredili a zamakali, tak som až žasol ako rýchlo im to myslí a rozumejú všetkému. Keby boli cieľavedomejšie (a mali aj šikovnejšieho učiteľa), tak si viem predstaviť, že by si niektorí z nich dokázali bez problémov urobiť aj vysokú školu. Aby som ale tú školu upresnil, v mojej triede (rohový stôl v jedálni) sú tri deti. Tie najstaršie, čiže jedna ôsmačka, piatak a štvrtáčka. Čiže na každý predmet potrebujem tri rôzne prípravy a učím 4 predmety. A nie je to vôbec také ľahké. Veľa vecí o Keni, rastlinách si musím prečítať, zopakovať si počítanie bez kalkulačky a aj tak ma vždy niečo prekvapí. Napríklad v teste na otázku, že zubná kefka je ľahko vyrobiteľná doma mi decká dokázali, že je.
 


Začínam tiež pociťovať istú frustráciu z nedostatku autority. Doteraz som nikdy nebol s deckami úplne sám, teraz keď učím tých najstarších a vediem aj voľno-časové aktivity, tak to začína byť cítiť. Počas školy až tak nie, ale počas voľného času  nastupuje totálna anarchia. Decká odmietajú byť v tímoch spolu kvôli krivdám z minulosti, každú chvíľu sa niekto uráža, odchádza, malé decká po mne lozia ako po preliezke (už mám takmer vytrhané chlpy na predlaktí). Žiadna hra ani aktivita sa nikdy ani len nezačala, dokonca ani futbal. Čas sa vlečie, všade krik po svahilsky, nestíham ani len registrovať kto kde s kým ako prečo, proti komu a podobne. Na môj krik ani vyhrážky nikto nereaguje. A okrem toho čím sa reálne môžete vyhrážať deťom, ktoré ani nič nemajú. Dokonca aj priamy rozkaz na konkrétnu osobu bol zamietnutý bez nejakej diskusie. Tak len stojíte, kukáte a neviete čo robiť. Prvý takýto deň som dlho musel rozdýchavať.  Neboli to žiadne depresie ani nič také, len som sa cítil bezmocný a neužitočný.

Stále ma ale neopúšťa entuziazmus. Ďalší deň to skúsim znova a inak, naozaj nemám chuť to vzdávať, len taký jeden voľný deň by vážne pomohol. Dať si všetko dokopy, pripraviť sa poriadne, oživiť im hodiny. Ale na to tu nie je čas. Okrem toho, úprimne, čakal som že decká budú omnoho horšie. Nebojím sa im naozaj dať čokoľvek do ruky, nekradnú, so všetkým čo majú sa vedia podeliť a v zásadných veciach ani neklamú. Slovíčka please, thank you, sorry, počúvam asi 100x denne.

Keď už prechádzame k pozitívnejším veciam, kto ma pozná neuverí ako sa pomaly mením. Kedysi som nemal vôbec vzťah k deťom, bolo to pre mňa niečo malé, urevané, čo len otravuje. A ako keby to väčšina detí o mne vedela, tak som často priťahoval ich pozornosť. Takisto mi vadili cudzie tekutiny na sebe. Kto mal sliny, slzy, špinavé ruky, toho som si držal na dištanc. A tu mi nejako nič z toho nevadí. Dnes som si uvedomil, že po mne lozia decká s AIDS a slintajú mi ruku. A nevadilo mi to. Ale stále mam isté hranice. Ako keď za mnou  prišlo jedno dievča a ukázala mi kývajúci sa mliečny zub a potom mi hovorí nech jej ho vytrhnem. Tak asi tu niekde sú moje hranice.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára