streda 31. októbra 2012

Straty a precitnutia


Posledné dni boli veľmi nezvyčajné. Najskôr musím povedať, že som veľmi pyšný na naše dievčatá aj na ľudí s ktorými tu pracujem. Spôsobom práce 24/7 tu budujeme dovolím si povedať (a aj porovnať s tým čo som tu zatiaľ videl) jedno z najlepších centier v Keni. Nie preto, že by sme nebodaj mali peniaze, nie preto že sme namyslený, ale jednoducho preto lebo tým deťom chceme dať to, čo si zaslúžia. Čisté oblečenie, teplú a jedlú stravu, občas aj ovocie či niečo sladké. Máme teplú vodu, pomoc pár krát do mesiaca, psychológa, sociálnu pracovníčku a čoskoro snáď aj nejakého zdravotníka. Nedele ich berieme aj na výlet niekam mimo centra. Nič z tohto nebýva zvykom. Ani v iných centrách, ani v domácnostiach. Všetko robíme svojpomocne, budujeme krok po kroku, učíme sa za pochodu a som veľmi rád, že aj spolu držíme a podporujeme sa v ťažších chvíľach. A pri porovnaní prostredia odkiaľ deti prišli, toto je pre ne ako raj, kráľovstvo. Niečo naozaj neporovnateľné.

Pomaly sa dostávame k posledným dňom. Deti prechádzajú niekoľkými fázami, ktoré som zatiaľ odpozoroval. Prvú fázu mám najradšej. Dôjdu sem malé vystrašené kôpky nešťastia. Mnohé obhorené, bičované, bité, znásilnené, väčšina má od hladu nafúknuté brušká, atď atď atď. Prvé dni sa snažia sem zapadnúť, sú nadšené z nášho centra. Poslúchajú, nezištne pomáhajú. Prídu prvé letmé úsmevy, prvé dotyky. Vždy keď ma nové dieťa chytí za ruku, usmeje sa, je to neopísateľný pocit. Ako mi povedal náš psychológ, dávam im tým omnoho viac ako si myslím a uvedomujem v tej chvíli. Ale ja si myslím, že je to vzájomné.

Po prelomení ľadov prichádza druhá fáza v ktorej je väčšina detí. Prestávajú si vážiť čo majú, skúšajú hranice, začínajú pri všetkom myslieť na svoj prospech. Vzájomnú interakciu si mnou už neberú ako niečo výnimočné, ale ako samozrejmosť na ktorú majú nárok. A keď ju nedostávajú, sú zlostný. A aby to nebolo jednoduché, veľa z toho „zlého“ správania sa je ovplyvnené s tým odkiaľ sú, čo zažili, prežili. Preto je veľmi  ťažké nájsť tú správnu hranicu a zvoliť prístup k jednotlivých deťom. A už sa dostávame k tým ťažkým dňom.

Stačí jeden dva ťažké prípady a správanie detí sa veľmi rýchlo vie zmeniť.  A presne to sa udialo v posledných dňoch. Začalo to jedným dievčaťom, ktoré prežilo niečo otrasné vo svojom živote, viac ako hociktoré dieťa ktoré je u nás. na začiatku to bolo milé dievča, ktoré si vážilo každý úsmev a neboli s ňou žiadne problémy. Ale časom začala mať isté „záchvaty“. Proste vypla hlavu, ignorovala okolitý svet a utekala preč, chcela ísť domov, plakala neustále. Skúšali sme nájsť spôsob ako jej pomôcť, napríklad sme ju vzali aj k nej domov. No domov ako domov, má len starú  mamu, ktorá ju odmietla. Ona proste nemala iný domov ako nás. V poslednom čase sa ale vážne pokúsila o samovraždu. Dvakrát. Tým si získala našu pozornosť, na čo začali ostatné deti trochu žiarliť. Takže vyhrážky samovraždou či symbolické pokusy o ňu sa začali množiť. Odhliadnuc od toho, nevedeli sme jej pomôcť. Žiadne špecializované centrum pre také prípady tu ani neexistuje. Takže po poslednom vážnom pokuse sme ju chtiac – nechtiac museli odviezť od nás. Ak by sa zabila u nás, reálne by hrozilo, že by sme celé centrum museli zavrieť a tiež nebolo možné sa neustále venovať len jej na úkor ostatných detí. Bola odvezená na políciu, čo bola jediná možnosť. A tam skončila vo väzení. A budú ju seriózne súdiť, keďže tu je pokus o samovraždu trestný čin. Takže psychicky choré 11 ročné dieťa skonči zrejme vo väzení so zločincami. A ako to tu vo väzení chodí nám napovedal prvý deň, keď sme ju našli s vyrazeným zubom a za policajtov s ňou konverzovali viac fackami ako milým slovom. Neúspech a bezmocnosť  v jej prípade naozaj doľahol na všetkých. Uvedomenie si, že je nemožné pomôcť každému, resp. nemôžeme pomôcť niekomu kto pomoc odmieta bolo teda poriadne tvrdé.

Do toho presne v tom istom čase som začal mať problémy s morálkou v triede a autoritou všeobecne. Decká odmietajú behať na telesnej, odmietajú tresty za prehrešky (tresty sú len typu žiadne hranie sa vonku, žiadna sladkosť, inak ich netrestám) a okrem kriku na ne som totálne bezmocný. Stačí ak jedno odmietne všetko, tak v tom pokračujú aj ostatné deti. Pocit frustrácie a vlastnej bezmocnosti v takej situácii vrcholí do vnútorného hnevu.  Jediné, čo mi pomáha je naozaj dobrý kolektív ľudí okolo mňa. Vedia podporiť, poradiť, teda nielen oni mne, ale každý každému navzájom, keďže problém s autoritou nie je len a len môj.  Ale zajtra je nový deň a človek vždy vstáva s novým odhodlaním. A stále sme len na začiatku, všetku prácu máme ešte pred sebou, takže len neprestať. 

Najvýznamnejšie novinky  v našom centre by som len v skratke zhrnul:
-          opustili nás aj ďalšie 3 dievčatá, ukázalo sa že neboli zneužité a dostali sa k nám podvodom,
-          opustilo nás ešte jedno dievča, ktoré chcelo ísť silou mocou domov, lebo nechcelo behať, nechcelo jesť jeden deň staré jedlo. Takže doslovne sa vrátila do prostredia slumu, kde bude rada ak vôbec bude jesť a do školy to má cez 2 hodiny pešo každý deň, matka ju odmieta a konkrétne v tej oblasti kde žije je veľmi pravdepodobné, že skončí ako prostitútka. Robili sme čo sme mohli, ale násilím tu nikoho držať nemôžeme,
-          máme aj nové dievčatá, z nich mám veľmi veľkú radosť lebo sú stále v prvej fáze
-          dievčatá čo odišli mi chýbajú a uvedomil som si, že by som sa s deťmi nemal až tak veľmi zbližovať.  No už je na to asi neskoro,
-          nie je to tu až také čierne ako píšem vyššie, len v tomto momente som sa potreboval proste vypísať zo všetkého čo ma hnevá, trápi a vnútorne žerie,
-          a na záver – prebral som hodiny jógy, takže je zo mňa ten najhorší učiteľ jógy na svete :D ale s o to väčším entuziazmom to učím.

utorok 16. októbra 2012

Shuka shuka!! Kuja hapa!


Všetko čo majú, vlastnia a potrebujú majú v jednej malej poličke. Aj tá je poloprázdna, pár kúskov šiat, zubná kefka a nejaká spomienka typu náramok, malý plyšák. Každý deň či je pondelok či nedeľa vstávajú 6:00. Boli zobrané od rodín vtedy cudzím chlapom sem k nám. Nepoznajú súkromie. Niektoré z nich už nemajú rodinu kam by sa mohli po 2 rokoch vrátiť. Pre niektoré by zas možno bolo lepšie keby ani žiadnu nemali. Niektoré sa možno toho ani nedožijú. Ani to tak neznie, ale takto začína jeden šťastný príbeh. O skupinke dievčat, ktoré majú svoje sny. Nádeje. Milujú život. A momentálne prežívajú najkrajšie obdobie svojho života.

Takto pôvodne začínal môj najnovší blog a v podobnom duchu sa mal aj ďalej vyvíjať. Aj keď všetko by bola pravda, bolo by to ... bolo by to prinajmenšom povrchné. Uvažoval som aj opisovať ich jednotlivé osudy, ale robiť druhé modré z neba mi príde zasa trochu pokrytecké. Takže prejdem k suchým faktom.

-        svahilsky už viem prehodiť pár fráz (zlez, poď sem, rýchlejšie, zmizni a podobne - niektoré pokriky sú v názve blogu) a veľmi často ich aj používam,
-          trošku tu reorganizujem kuchyňu, jedálniček, nákupy potravín a napriek všeobecným námietkam a šetreniu   – plesnivé veci nemilosrdne vyhadzujem do koša,
-         plesnivé veci dávať do koša sa ukázalo ako chyba, keďže niektoré deti to vyberajú a jedia,
-        najstaršie deti odmietli poslúchať, tak som začal ukladať tresty, ktoré po návaloch agresie, plaču, vyhrážkam po pár hodinách zabrali,
-        v centre je nás 5 dospelých a 80% trestov je odo mňa,
-        deti plánovali útok na dobrovoľníčku kvôli tomu že im udelila trest (jej prvý v histórii),
-        na mňa útoky odhalené neboli a deti sú všeobecne čakajú odo mňa tresty a sú potom vlastne nadšené, keď odo mňa trest nedostanú,
-         tresty sú typu žiadne hranie von jednu hodinu, alebo žiadna sladkosť po večery, nič dramatické,
-         napadli mi úžasné pokusy v rámci behaviorálnej ekonómie,
-         robím zaujímavé pozorovania ako mnohé nápady, ktoré majú pozitívne motivovať k lepšiemu správaniu v konečnom dôsledku robia presný opak a vytvárajú tu miniatúrnu šedú ekonomiku,
-         máme tu niekoľko problémových detí, ktoré potrebujú špeciálnu starostlivosť a spôsobujú mi vrásky na čele,
-        tie deti nie sú zlé ale potom čím prešli na nich zostali isté následky, bloky a snaha odstrániť to ma bude stáť ešte veľa vlasov z mojej kedysi hustej hrivy,
-         nad žiadnym z detí som ešte nezlomil palicu,
-         ako sa píše v jednej básni – we are children of tomorrow,
-         teda ony sú
-         prvé deti sa mi začali aj zdôverovať v osobnejšej rovine, ako staršiemu bratovi
-         nudilo ma to!,
-         bol to beverly hills v podaní malých detí, ktorým nedá spávať kto čo kedy a najmä ako povedal a kto sa s kým kamaráti viac a z akého dôvodu,


-         koniec koncov ak ich trápi len toto sú to šťastné deti
-         posledný víkend som zostarol aspoň o 10 rokov,
-        dvaja najrešpektovanejší a najdôležitejší ľudia odišli na víkend preč,
-         ostali sme tu dvaja,
-        v tom čase tiež bola deťom skolaudovaná svojpomocne vyrobená hojdačka,
-         aspoň 30x som už videl nejaké dieťa pod ňou prizabité,
-         napriek okolnostiam víkend dopadol nad očakávanie dobre,
-         na konci toho víkendu som si ale s chuti ochutnal trochu miestneho vína a miestny slabý likér,
-       -         posledné dni mám pocit že moja angličtina je horšia a horšia.

Čo sa týka školy, naučil som sa v tom už chodiť. Nie vždy všetko viem, najmä na angličtine mám občas problém správne doplniť slovo či uhádnuť čas. Na prípravu do školy tu ani je čas. Tak aspoň aj seba niečo podučím. v rámci vyučovania som  ukázal deťom aj nejaké videá o Slovensku. Boli nadšené! Z hradov, hôr, medveďov, Eurovei, historických budov, lanoviek, diaľnic, ... . Bol som celkom pyšný na našu krajinu. 

streda 10. októbra 2012

Autokraciou k svetlým zajtrajškom


Deň za dňom sa tu odohrávajú tie isté príbehy. Ale nejakým spôsobom to stále nie je monotónne. Len moja pôvodná ľútosť zo začiatku už zmizla. Míľnikom bola opäť Njeri (Jerry z mojich prvých príspevkov, nevedel som ako sa píše jej meno). Keďže som 2x vyšší pri objímaní mi vždy vletí svojou hlavou do rozkroku. Mne to prišlo najskôr dosť zvrátené, ale ona sa len ďalej smiala a dokonca ten rozkrok zaslintala. Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že napriek tomu čím prešli sú to deti, niektoré si možno ani neuvedomujú čo presne sa im stalo. A odvtedy ich aj tak beriem.

Škola

Všetkým, ktorý sa smiali že tu nebudem mať prenosárov, ani môcť vyhadzovať deti z triedy či zo skúšok,  tak mám odkaz – 2 z 5 detí už v mojej triede nie sú. Jedno som preradil rovno o 2 ročníky nižšie. Samozrejme nebolo v tom nič zákerné. Bez znalosti angličtiny neviem s nimi pracovať a ani oni nevedia pracovať s učebnicami. A taktiež som už prišiel na spôsob, ako „skrotiť“ deti čo mi zostali v triede. Nečakajte ale nič objavné, zaviedol som autokraciu. Najskôr som hodil dlhšiu speech na tému dôležitosti vzdelania, ich budúcnosti a že zmeny sú v ich prospech. Odvtedy všetci sedia pri jednom stole, nemôžu chodiť na wc počas vyučovania, kto pomaly pracuje dostáva domáce úlohy, ktoré musí splniť.  Tiež sa snažím neusmievať na ne počas vyučovania (ale samozrejme nápomocný a snaživý som naďalej). A pomohlo to!! Decká makajú, začali byť komunikatívnejšie, pracovitejšie, aj cez prestávky chcú pracovať, dokonca jedna študentka si pýta aj viac domácich úloh, ak ich má málo. Prešli len tri dni od zavedenia zmien, nechcem to zakríknuť, ale zatiaľ som nadšený. Či chcem či nie, oni sú budúcnosť Afriky. Oni sú možný budúci učitelia, doktori, podnikatelia, ... . A na dosiahnutie týchto mét musia na sebe pracovať niekoľkonásobne viac a musia byť aj omnoho silnejší ako iné deti vo svete. Aj keď ich osudy sú pre nás strašné, na africké pomery mohlo byť aj omnoho horšie. 

Zavádzanie zmien

Okrem zmien v škole sme zaviedli aj isté zmeny poobede, v ich voľnom čase. Majú už spomínané domáce úlohy a večerné pozeranie filmov nahradila hodina čítania. Mnohé deti doteraz nie sú schopné hovoriť anglicky a bez tohto jazyka si v Keni nenájdu ani prácu upratovačky. Zmeny boli poväčšine prijaté kladne samotnými deťmi, aj keď isté problémové prípady nastali. Doterajší silný súcit a mäkkosť v prvý týždeň sa vypomstili. Niektoré deti skúšajú dosiahnuť svoje plačom, pokusmi o útek či srdcervúcimi príbehmi ako chcú ísť domov a ako ich týrame. Samozrejme nik u nás nie je nasilu, otvorene a vážne im v takých prípadoch povieme, že ak sa chcú vrátiť, dvere majú otvorené a môžu ísť. Nik neodišiel a takéto pokusy - ako rýchlo začali, tak aj rýchlo prestali. Deti totiž nezabudli odkiaľ a prečo prišli. Jediné veci čo pri autokracii nikdy neporuším je bitie detí. Naposledy, keď bolo jedno dievča u zubára, tak pri vŕtaní zubu kričala. Kto z nás by pri tom nekričal.  Ale ona pritom bola bitá do ruky nech toľko nekričí a ďalší chlap ju držal nech sa nemätie (samozrejme, že sme zakročili).  Takisto bývali deti bežne bité v škole, nie samozrejme do modrín či do krvy. Ale bitka je pre ne samozrejmá súčasť života. A ja chcem aby si uvedomili, že nie je!

Better life cycle

Tento a budúci mesiac nám bude pomáhať s učením a precvičovať jogu jedna posila. O brazílčanke Manuele som už skôr chcel napísať viac. Je to úžasná osoba, ktorá sa rozhodla so svojím partnerom prejsť celou Afrikou na bicykli. Kde bude potrebná ich pomoc deťom, tam istý čas zostať a zadarmo pomáhať a potom sa zas posunúť ďalej. Po rozhovoroch s ňou som vždy tak nadšený, že rozmýšľam tu zostať aj dlhšie ako rok a niečo pocestovať na vlastnú päsť. Ale to je otázka vzdialenej budúcnosti.  Manu už je v Afrike pár mesiacov a Keňa nie je jej prvá krajina, takže to vie lepšie s deckami. Tým že tu trávi len pár hodín denne má nadhľad a všíma si veci, ktoré nám niekedy môžu uniknúť. Naozaj som rád, že som ju mohol spoznať. Dole pod blogom tiež prikladám video, ktoré s partnerom vytvorili:)


štvrtok 4. októbra 2012

Niečo viac o našom centre


Naša malá rodinka sa pomaly rozrastá. Za posledný týždeň prišlo 5 nových detí, všetko dievčatá. Ak predtým som mal problémy decká nejako usmerniť, môžete si predstaviť aké to je teraz. Stále ešte bývam prekvapený, ako tie nové ustrašené decká odobraté od rodín sa dokážu rýchlo aklimatizovať už po pár hodinách. Ako ma hneď berú úplne prirodzene, bavia sa, opätujú mi úsmev. Väčší počet detí občas spôsobuje aj to, že ak mi nejaké dieťa oponuje, ostatné deti ho hneď usmernia. Ako keby mi nahrádzali chýbajúcu autoritu. Takisto aj v triede si decká navzájom pomáhajú. Ak nejaké dieťa niečomu nerozumie, druhé staršie mu to vysvetlí v svahilštine. Napriek pozitívam, ktoré nové deti prinášajú, sa stále bojím ako to tu bude fungovať, keď ich počet bude takto narastať naďalej. Je nás málo a už takto máme toho až až. Už teraz niektoré deti potrebujú špeciálnu starostlivosť a vyučovacie hodiny extra (zatiaľ ich nemajú, ale je to jedna z vecí ktoré by som tu rád presadil). Nie že by boli hlúpe alebo tak. Buď  nerozumejú dobre anglicky, alebo nikdy predtým do školy nechodili a tak ani nechápu čo sa to okolo nich deje. Už len vymyslieť, ako to spraviť tak, aby to nebrali ako trest, alebo sa necítili menejcenné. A aby sa to organizačne dalo zvládnuť. Lebo sme tu na všetko štyria. Vedúci centra Fr. Makarius, ja a dve Keňanky (jedna je pôvodom Masaika:). Druhá  vec, čo sa snažím v škole zmeniť je uzavretosť detí pred učiteľom. Čo som počul, decká vo svojich  školách predtým mali zakázané sa čokoľvek pýtať učiteľa. Preto aj teraz decká miesto toho aby sa ma opýtali, sa trápia bezvýsledne samé nad jednotlivými cvičeniami. Tak sa im každú hodinu snažím prízvukovať, že nech sa pýtajú, kto sa pýta bude múdrejší, že tí najšikovnejší v škole boli tí, ktorí sa najviac pýtali. A v niektorých prípadoch to prináša pomaly aj výsledky.

Takisto nám v centre istý čas bude pomáhať aj nová posila - Brazílčanka Manuela. Prichádza síce len na pár hodín denne, ale je to okrem mňa prvý beloch v centre, tak sa z toho celkom teším. Má podobný spôsob myslenia ako ja, vidí tie isté problémy s deťmi ako ja a najmä vie to s nimi. Každý druhý deň precvičuje jogu. Čo je jedno úžasné predstavenie. Neviem ako to robí, ale decká jogu milujú. Všetky naťahovacie cviky idú nadoraz, ich dýchanie nosom je jeden veľký orchester a keď ich vidím robiť všetky tie stojky a podobne krkolomné cviky, až sa bojím nech si neublížia. Ale „my ladies“ síce pôsobia veľmi krehko, ale sú ako z gumy.

Napriek stanovenému celodennému rozvrhu tu nehrozí monotónnosť. O to sa postarajú nielen deti. Vo štvrtok nám začala tiecť voda z vodárne (neviem ako to inak nazvať, je to veľká nádrž s vodou umiestnená nad vedľajším domom). Vytopilo celý dom a to tak, že z neho sa doslova vytvoril vodopád. Kým všetci zachraňovali situáciu (ale takým africkým spôsobom, bez stresu, pomalým krokom), deti boli nadšené a ja som si na vytopenej terase urobil kúpalisko. Hneď po zastavení vody ma zastavila nejaká stará pani a hovorila na mňa svahilsky, stískala mi ruku a niečo odo mňa chcela. Ale ja som sa ponáhľal do sprchy, takže som jej nevenoval moc pozornosť. Neskôr vyplynulo, že to bola matka jedného z našich dievčat a nastala veľká dráma. Hromadný plač detí, plač matky, zásah vedúceho nášho centra. A toto všetko sa zbehlo kým ja som bol v sprche. Keď som zišiel opäť dole, situácia už bola pokojná. Tomu sa hovorí správne načasovanie, ale som tomu aj rád. Takéto drámy naozaj nemusím.

Aby som ale upresnil tú situáciu s matkou, deti (pokiaľ rodičov majú) odoberáme na 2 roky z rodín. Zo starších mojich článkov asi viete, čo sú to približne za dysfunkčné (slušne povedané) rodiny. Pokúšame sa im pomôcť zabudnúť, vzdelávať ich a vychovať z nich sebavedomé, slušné ľudské bytosti. A po 2 rokoch by sa deti mali pomaly opäť začleňovať do svojich pôvodných rodín. Stále však budeme s nimi v kontakte, mali by byť pod dozorom, aby sa situácia aká ich dostala k nám už viac neopakovala.  A práve v tomto procese, je dôležité aby počas času čo trávia u nám nemali žiadny kontakt s rodinou. To je aj dôvod prečo sme mimo mesta, prečo sme oplotený, prečo máme strážneho psa. Toto všetko je tu z jediného dôvodu, ochrániť tie deti dočasne pred ich rodinami.




utorok 2. októbra 2012

Odvrátená strana raja


Vstávanie o 5:30 každé ráno sa už začína prejavovať. Pol dňa prezývam a večer počas prípravy do školy vždy zaspím ako zabitý. Prípadne dôjde elektrina a ani to nie je možné. A potom ma to veľmi mrzí. Niektoré decká sú veľmi inteligentné. Preto ma  celkom hnevá ich neposednosť počas školy. Počas pár výnimočných hodín keď sa sústredili a zamakali, tak som až žasol ako rýchlo im to myslí a rozumejú všetkému. Keby boli cieľavedomejšie (a mali aj šikovnejšieho učiteľa), tak si viem predstaviť, že by si niektorí z nich dokázali bez problémov urobiť aj vysokú školu. Aby som ale tú školu upresnil, v mojej triede (rohový stôl v jedálni) sú tri deti. Tie najstaršie, čiže jedna ôsmačka, piatak a štvrtáčka. Čiže na každý predmet potrebujem tri rôzne prípravy a učím 4 predmety. A nie je to vôbec také ľahké. Veľa vecí o Keni, rastlinách si musím prečítať, zopakovať si počítanie bez kalkulačky a aj tak ma vždy niečo prekvapí. Napríklad v teste na otázku, že zubná kefka je ľahko vyrobiteľná doma mi decká dokázali, že je.
 


Začínam tiež pociťovať istú frustráciu z nedostatku autority. Doteraz som nikdy nebol s deckami úplne sám, teraz keď učím tých najstarších a vediem aj voľno-časové aktivity, tak to začína byť cítiť. Počas školy až tak nie, ale počas voľného času  nastupuje totálna anarchia. Decká odmietajú byť v tímoch spolu kvôli krivdám z minulosti, každú chvíľu sa niekto uráža, odchádza, malé decká po mne lozia ako po preliezke (už mám takmer vytrhané chlpy na predlaktí). Žiadna hra ani aktivita sa nikdy ani len nezačala, dokonca ani futbal. Čas sa vlečie, všade krik po svahilsky, nestíham ani len registrovať kto kde s kým ako prečo, proti komu a podobne. Na môj krik ani vyhrážky nikto nereaguje. A okrem toho čím sa reálne môžete vyhrážať deťom, ktoré ani nič nemajú. Dokonca aj priamy rozkaz na konkrétnu osobu bol zamietnutý bez nejakej diskusie. Tak len stojíte, kukáte a neviete čo robiť. Prvý takýto deň som dlho musel rozdýchavať.  Neboli to žiadne depresie ani nič také, len som sa cítil bezmocný a neužitočný.

Stále ma ale neopúšťa entuziazmus. Ďalší deň to skúsim znova a inak, naozaj nemám chuť to vzdávať, len taký jeden voľný deň by vážne pomohol. Dať si všetko dokopy, pripraviť sa poriadne, oživiť im hodiny. Ale na to tu nie je čas. Okrem toho, úprimne, čakal som že decká budú omnoho horšie. Nebojím sa im naozaj dať čokoľvek do ruky, nekradnú, so všetkým čo majú sa vedia podeliť a v zásadných veciach ani neklamú. Slovíčka please, thank you, sorry, počúvam asi 100x denne.

Keď už prechádzame k pozitívnejším veciam, kto ma pozná neuverí ako sa pomaly mením. Kedysi som nemal vôbec vzťah k deťom, bolo to pre mňa niečo malé, urevané, čo len otravuje. A ako keby to väčšina detí o mne vedela, tak som často priťahoval ich pozornosť. Takisto mi vadili cudzie tekutiny na sebe. Kto mal sliny, slzy, špinavé ruky, toho som si držal na dištanc. A tu mi nejako nič z toho nevadí. Dnes som si uvedomil, že po mne lozia decká s AIDS a slintajú mi ruku. A nevadilo mi to. Ale stále mam isté hranice. Ako keď za mnou  prišlo jedno dievča a ukázala mi kývajúci sa mliečny zub a potom mi hovorí nech jej ho vytrhnem. Tak asi tu niekde sú moje hranice.