Už je to tu. Pôvodne keď som sa rozhodol zrealizovať to po
čom som roky túžil to bolo ešte tak strašne ďaleko. Nadšenie zostáva, ale
pridáva sa k nemu rešpekt a strach zo všetkého neznámeho čo ma čaká. Nie
je to prvýkrát čo idem z domu do rozvojovej či exotickej krajiny. Nie je
to ani prvýkrát čo idem do zahraničia úplne sám. Ale teraz je to iné, úplne
iné. Odlietam na rok do Kene starať sa o deti z ulice.
Celé to začalo ako nadšenie v lete 2011, keď som mal
šťastie na úžasných ľudí. Práve oni ma nadchli natoľko, že môj vzdialený sen
nadobudol reálne kontúry. Končil som školu, záväzky žiadne, ideálna
východisková pozícia. Veľmi mi pomohlo, že aj rodičia nevystúpili ostro proti
môjmu plánu a po istom čase som začal mať aj pocit, že ma podporujú.
A dnes sa všetko stáva skutočnosťou. Balenie sa, klasické stresy čo všetko
ešte treba kúpiť, stihnúť, posledné rozlúčky, dokonca aj malá slza v oku.
Takto začína moje dobrodružstvo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára