Prvý víkend

Viete, čo je najlepšie na tlupe malých detí, väčšinou dievčat? Vždy ste vo všetkom najlepší, v každom športe ste hviezda. Čokoľvek viete, každú blbosť, to sa tým deckám páči. Takže asi nemusím písať ako sa rád s nimi hrám a vyhrávam! Žiadne ohľady!! Teda aspoň prvých 10 minút, kým mi neodíde kondička. V čom však oni zdolávajú mňa sú domáce práce. Keď sa perie, tak mi 7 ročný krpec hovorí koľko prášku mám dať, že to zle v rukách periem, používam pri vešaní veľa štipcov a podobne. Niekedy mi až padá sánka, aké sú tie deti prakticky pripravené do života, keď ja v ich veku som mal na starosti si tak maximálne sám zaviazať šnúrky na topánkach. A viete aká  je druhá najlepšia vec na tých deťoch? Pre každú blbosť, hru ich dokážem hneď nadchnúť. Jasné, že majú svoju hlavu a nie všetky, ale vždy sa nájde aspoň jedna rovnako švihnutá ako ja a hrá sa so mnou.

Pre kresťansky založených čitateľom musím napísať, že som bol na omši. Nebola to síce taká tá „dedinská“, ako som očakával, ale aj tak bola omnoho živšia ako tie naše. Kostol bol nový a plný. Pred vchodom boli policajti, čo kontrolovali či v prichádzajúcich autách nie sú bomby. Nielen dnu, ale aj vonku boli desiatky až stovky ľudí sediac na tráve a počúvajúc. Odhadom v tom kostole bolo  nad 500 ľudí určite, moje smelšie odhady  smerovali k číslu 800 – 1000. To všetko v maličkom, možno 20- tisícovom mestečku. A to tam samozrejme nebol jediný kostol. Bol tam veľký zbor, z ktorého hociktorý spevák by u nás bol minimálne vo finále superstar! A omša začína. Melú sa tam tancujúce deti, spev, dvaja polonahý muži skákajúci z kopijami (samozrejme, len prezlečený, v normálnom živote sú to mestský ľudia). Veľa rodín v strednom veku,  neprevládali tam tmavé a šedé farby ako u nás. Farby boli veselšie a veľa ľudí bolo v bielom. Celkovo tu ľudia chodia čisto oblečený a upravený, až sa divím ako to dokážu, keď vidím v akých podmienkach žijú. Ľudia si to tu na omši viac užívali (aj keď nespievali a netancovali ako som pôvodne očakával). Pri kázni sa ľudia zamýšľali, ale aj smiali. Priznám sa, že neviem o čom bola tá kázeň, lebo som bojoval so spánkom, ale ľuďom sa naozaj páčila. Už len kvôli tej atmosfére sa a pocitu exotickosti (v celom kostole a okolí som bol jediný beloch) sa sem rád vrátim.

Ešte mi napadla jedna zvláštnosť – počasie. Majú tu pre nás obrovské rozdiely medzi dňom a nocou. Kým cez deň aj po natretí krémom som do pol hodiny úplne červený, spálený, tak noci sú tu strašne studené. Až tak, že aj v mikine ma niekedy klepe. A aj teploty sa tu vnímajú inak – napr. bolo len 25 stupňov, čo u nás považujem za chladnejší letný deň. Tu sa na slnku sa nedalo vydržať.  Doma keď je aj 35 stupňov viem v prípade zabudnutia slnečných okuliarov s privretejšími očami normálne fungovať. Tu aj počas tých 25 stupňov som mal problém ich mať otvorené a strašne mi slzili.

Na záver príspevky by som sa ešte rád vrátil k zvieratám a fotografiám. Fotografie nášho centra a aj deciek som sľúbil a čoskoro ich dodám, ale najnovšie som bol v okolí a videl som takmer všetky zvieratá, ktoré poznám zo zoo. Všetko v okruhu pár kilometrov, popri ceste a nie po jednom. Ale vo veľkých množstvách. Najlepšie fotografie mi vznikli z člna pri jednom malom jazierku, tak tu sú: 

Prvý pracovný deň!

Mám v hlave kopec navzájom nesúvisiacich myšlienok, tak ich budem písať rad radom v jednotlivých odsekoch ako mi napadnú.

V minulom blogu som nestihol napísať jednu zaujímavosť z hlavného mesta aj keď som tam dlho nezotrval. Nákupné centrá tu sú ako u nás. Majú tu takmer všetko. Len s rozdielom, že vám pred parkovaním skontrolujú spodok auta či nemáte výbušninu a pred vchodom vás skontrolujú detektorom kovov. Je to spôsobené relatívne vysokým nebezpečenstvom teroristických útokov. Tiež neexistuje jednotný výzor typického Keňana. Je tu vraj 47 kmeňov a v každom z nich majú svojský výzor. Takisto je tu kopec migrantov z okolitých krajín. 

V Naivasha som začal žiť životom komunity. Učím matematiku a vlastne všetko čo príde. Aj keď skúsenosti s učením nejaké mám, tak musím priznať že učiť decká základné veci je omnoho, ale omnoho ťažšie. Na jednej strane som veľa všeobecných vecí zabudol (napr. o rastlinách). Na druhej strane vedieť  výsledok a postup niekedy nestačí. Len vysvetliť obyčajné sčítanie či prepísanie slovom písanej číslovky na číslo je sifyfovská úloha. A mal by som problém to vysvetliť v slovenčine, nie ešte v angličtine deckám čo 90% času hovoria svahilsky. Pritom majú veľkú chuť sa učiť a pracujú samostatne. Pýtajú si úlohy, bez červeného pera k nim nesmiem ani pristúpiť, tak sa tešia na každú "kvačku" čo im dám za správnu odpoveď. A dokonca sa sústredia, relatívne sedia na miestach (na africké decká), až som prekvapený.

Pri dome máme aj farmu. Z tej som bol ja osobne nadšený, keďže som ešte nikdy s pôdou nerobil J Moje nadšenie ale bolo veľmi rýchlo schladené. K rýľu sa dostať bolo takmer nemožné. Decká zbožňujú pracovať. Až som sa cítil ako v groteske. Maličké černošské deti makajú na poli s rýľom dlhším ako oni sami a veľký biely muž chodí okolo a hovorí im faster, harder, better,.... Tiež po každom jedle pozbierajú samé od seba poháre, príbory, umyjú stoly, riady. Respektíve neviem či je to pracovitosť, alebo to jednoducho robiť musia, ale je neskutočne vtipný pohľad na tlupu tancujúcich a spievajúcich detí (občas každý svoju pesničku), ako si podkladajú poličku pod nohy, lebo inak nedočiahnu na dres, umývajú riady, utierajú, odkladajú, navzájom si zavadzajú, padá im to z rúk, ale výsledkom je vždy čistá kuchyňa. A tým myslím vážne čistá. Tá moja na intráku sa s tou ich nedá ani porovnať.

Podarilo sa mi vyvrátiť jeden z mýtov o Afrike a to, že africké deti neplačú, lebo plačú ako každé iné. Aspoň tie mladšie po každom páde, každej krivde či neprávosti. Ale človek im to nemá za zlé. Je to také detské a milé, najmä keď vidíte ako hrdinsky bojujú s démonmi minulosti, aké by zložili nejednu dospelú ženu u nás. Takisto nekradnú, všetko vždy vrátia. Síce uťapkané, špinavé, ale fakt si získali moju dôveru. Možno to ale bude aj tým, že ich je tu zatiaľ tak málo, tak ich už celkom poznám, nie je to taká bezmenná veľká tlupa detí.

A na záver chcem urobiť jednu výnimku. Povedal som si, že tu nebudem písať o jednotlivých deťoch. Nepatrí to podľa mňa na verejnosť. Ale jednu výnimku urobiť musím. Jerry. Má 7 rokov. Dva minicopíky cez čelo so sponkou a je to tu to najživšie a najveselšie dieťa. Ako prvé dieťa tu prelomilo pri mne ľady. Držala sa ma za ruku celý čas, lozila po mne, skákala, hovorila čosi na mňa svahilsky a pritom sa smiala. Už len tým aká je sa nedá nezbožňovať. A takáto veselá k nám už prišla, nejakým spôsobom dokázala tie hrôzy čo zažila prekonať sama. Od jednej dobrovoľníčky som sa tiež dozvedel, že je mimoriadne šikovná. Veľmi rýchlo chápe učivo, všetko jej stačí raz vysvetliť (čo nie je bežná vec) a hneď vie sama robiť príklady. Má tiež AIDS a doktori jej predpovedali smrť už minulý mesiac. A práve tento krpec je mojim vzorom v láske k životu.

P.S. Počujte ľudkovia, podľa prvého dojmu sa tu síce máme relatívne dobre a nikto tu nič akútne nepotrebuje, aj tak mi to nedá. Ak máte niekto staré hračky, staré detské oblečenie, viete pomôcť finančne či máte  vlastné nápady, napíšte mi na fb, alebo ma email – andrej.budai@gmail.com. 

Cesta a príchod

Musím priznať, že málo čo ma dojme. Ale takú rozlúčku akú som mal som vážne nečakal.  Aspoň takto ďakujem všetkým zúčastneným za nezabudnuteľné ráno. To sa potom veľmi ťažko odchádza. A aby toho nebolo málo, v lietadle mi boli moje najslušnejšie veci aké som si niesol do Afriky (tie ktoré som mal na sebe) obliate červeným vínom. Ehm a to 2x. Ani raz síce mojou vinou, letuška mala pri prechode okolo mňa asi zlý deň, ale paradoxne mi to zlepšilo náladu a ďalšia fľaška vínka sa už niesla pre mňa. Prvá zastávka bola v Katare. Klasické letisko, všetko 4x drahšie, ale alkohol a cigarety za polovičné ceny.

Príchod do Kene bol ale o niečom inom. Už východ z letiska vyzeral ako „Keňa“ podľa špecifických stromov v tvare dáždnika (miestny ich volajú Acacia). A čo napísať k mojej misii? Cesta na nase stredisko bola úžasná, popri ceste sa rozprestierala krásna Rift Valley a na ceste zmätok. V trojprúdovke nebol problém narvať 4 autá vedľa seba a ešte behať z pruhu do pruhu. Ale to najhlavnejšie čo si odnášam z prvých pár hodín v Keni – bývam v raji. Na jednej strane si bývam ako na hoteli, úplne nová izba, veľká, s vlastnou sprchou, chladničkou, terasou a teplou vodou. A ani jeden pavúk či chrobák. Pod terasou vidím sa preháňať zebry, v diaľke vidím jazero Naivasha známe veľkým výskytom pelikánov a hrochov. V centre máme aj kravičku (píšem zdrobneninu lebo je ešte mladá), psy aj mačku a všetky zvieratá spolu vychádzajú v harmónii. Je tu zatiaľ asi 8 dievčat vo veku 7 – 13 rokov. Všetky znásilnené, častokrát rodinným príslušníkom, ktorý ani nebol potrestaný. Na niektorých vidno strach, utiahnutosť, ale inak sú krásne tie decká. Také cukríky, tak dúfam že si snáď získam ich dôveru, nech sa tu mám s kým hrať.

A čo dodať na záver? Vedúci mi povedal, že dnešný program je párty, hudba a tanec. Je to ale vtipkár, tak neviem či mu môžem  veriť. Každopádne utekám to zistiť!!

Pred odletom

Už je to tu. Pôvodne keď som sa rozhodol zrealizovať to po čom som roky túžil to bolo ešte tak strašne ďaleko. Nadšenie zostáva, ale pridáva sa k nemu rešpekt a strach zo všetkého neznámeho čo ma čaká. Nie je to prvýkrát čo idem z domu do rozvojovej či exotickej krajiny. Nie je to ani prvýkrát čo idem do zahraničia úplne sám. Ale teraz je to iné, úplne iné. Odlietam na rok do Kene starať sa o deti z ulice.

Celé to začalo ako nadšenie v lete 2011, keď som mal šťastie na úžasných ľudí. Práve oni ma nadchli natoľko, že môj vzdialený sen nadobudol reálne kontúry. Končil som školu, záväzky žiadne, ideálna východisková pozícia. Veľmi mi pomohlo, že aj rodičia nevystúpili ostro proti môjmu plánu a po istom čase som začal mať aj pocit, že ma podporujú. A dnes sa všetko stáva skutočnosťou. Balenie sa, klasické stresy čo všetko ešte treba kúpiť, stihnúť, posledné rozlúčky, dokonca aj malá slza v oku. Takto začína moje dobrodružstvo.